Odpustiť a zabudnúť?
Dnes som len tak úchytkom pozerala na jeden film. Vlastne skoro už len koniec, ale veľmi ma to napokon zaujalo. Žena, ktorá ušla pred svojim manželom, aby si zachránila život, nechala aj svoje deti, sa po rokoch vracia naspäť a chce svoje dve dcéry. Jej manžel je chorý na rakovinu a sľúbi jej, že ak ostane s nim do jeho smrti, napíše v závete, aby deti boli v jej starostlivosti.
Rozmýšľala som, koľko vnútornej sily je potrebné, aby človek po tom všetkom sa staral o niekoho, kto mu spôsobil toľko bolesti. Pekné to bolo aj v závere filmu, keď žena po smrti manžela rozpráva svojim dvom dcéram o tom, ako sa zoznámila s ich otcom a spomína na to s úsmevom a radosťou.
Hovorí sa, že človek odpustí, ale nezabúda, ale myslím si, že nestačí len odpustiť, ak sa človek chce oslobodiť od toho, treba aj zabudnúť. Zabudnúť na to zlé a pamätať si iba to dobré, len tak nájdeme pokoj a mier aj vo svojom srdci.
